Rodáci obce Borov – účastníci oslobodzovacích bojov v II. svetovej vojne

Pri dnešnej príležitosti – 2. stretnutia rodákov obce Borov si s úctou pripomíname aj tých našich rodákov, ktorí sa zúčastnili bojov po boku Červenej armády pri oslobodzovaní našej vlasti, pričom niektorí z nich v týchto bojoch položili aj svoje životy. Pre nás boli a zostanú hrdinovia, ktorí v ťažkom období vojny preukázali obetavosť, odvahu a vlastenectvo. Boli to: Vasiľ Bejda, Michal Beňko, Michal Černega, Vasiľ Černega ml., Nikolaj Daňo– Michaliv, Peter Daňo, Ivan Guba, Nikolaj Gutis, Ivan Hamaďák, Ivan Choma, Michal Choma, Peter Parada, Nikolaj Pirnik, Peter Prokipčák, Vasiľ Stemnický, Michal Surmaj, Peter Surmaj, Ivan Šuťák, Nikolaj Šuťák. Pri Liptovskom Mikuláši položili svoje životy: Vasiľ Bejda, Ivan Choma, Michal Choma a Peter Surmaj. Pamätnú tabuľu majú umiestnenú na budove Kultúrneho domu v Borove. Vďaka príbuzným sa nám podarilo o niektorých z nich získať aj bližšie informácie, ktoré Vám v tomto bulletine priblížime. Milí borovčania, budeme radi, keď sa nám niekedy v budúcnosti, podarí v plánovaných zrekonštruovaných priestoroch Kultúrneho domu zriadiť miesto, kde v stálej expozícií priblížime informácie o všetkých týchto statočných ľuďoch – ako odkaz pre budúce generácie.

Michal Černega

(7. 3. 1923 – 10. 6. 1996)

V roku 1943 nastúpil na výkon vojenskej prezenčnej služby. Dňa 28. 8. 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) prešiel na stranu povstaleckej armády. V čase od 25. 8. 1944 do 16. 4. 1945 sa zúčastnil bojov v priestore Brezno – Čertovica – Bodza. Za účasť pri oslobodzovaní Československa mu boli udelené viaceré vojenské vyznamenania a pamätné plakety.

Po jednej z prestreliek ho omylom vyhlásili za mŕtveho a „pochovali“, keď zabitý spolubojovník mal v tom čase jeho kabát spolu s vojenskou knižkou... Michal Černega vojnu prežil a 9. 7. 1995, ako nestor borovského futbalu mal, pri príležitosti otvorenia tribúny, „slávnostný výkop zápasu“...

Mikuláš Daňo

(24. 11. 1923 – 9. 5. 1980)

Mikuláš (Nikolaj) Daňo už ako študent 7. ročníka gymnázia ukázal cestu a previedol niekoľkých sovietskych vojakov, ktorí utiekli zo zajatia k partizánskej brigáde „Čapajev“. Ešte pred príchodom fronty tajne príbuzných informoval, že pôjde bojovať proti fašistom. Prvýkrát prešiel nemeckú frontovú líniu v oblasti „Kamjana – Miková“ a pritom zaznamenával do mapy „špeciálky“ postavenie nemeckých jednotiek, najmä delostrelectva. Tieto informácie poskytol prieskumnej hliadke Červenej armády, za čo ho chceli neskôr vyznamenať. Ale doma ho už nenašli. On už odišiel do Kalinova, kde ho naopak podozrievali, že je špión a chceli ho zastreliť... Po dlhšom vypočúvaní sovietskymi vojakmi a „osvedčovaní“ zo strany kalinovčanov bol nakoniec prepustený.

V októbri roku 1944 prešiel frontovú líniu a cez Kalinov sa v Poľsku prihlásil do 1. československého armádneho zboru L. Svobodu. Po výcviku bol o niekoľko týždňov menovaný za veliteľa delostreleckej batérie ML20 (152 mm kanón-hufnica). Zúčastnil sa ťažkých bojov na Dukle, kde bol niekoľkokrát ranený. Demobilizovaný bol v Prahe, ako zahraničný vojak. V priebehu bojov sa preukázal ako dobrý veliteľ a batéria pod jeho velením si úspešne plnila bojové úlohy. Za bojovú aktivity mu prezident ČSR udelil vyznamenanie – „Dukelskú pamätnú medailu“ a Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR mu udelilo medailu „Za víťazstvo nad fašistickým Nemeckom“ a medailu „Za účasť vo Veľkej vlasteneckej vojne v rokoch 1941 – 1945“.

Peter Daňo

(5. 6. 1911 – 28. 9. 1980)

V roku 1938 mobilizovaný, nastúpil do opevnení na česko-nemeckom pohraničí. Po podpise Mníchovskej dohody bol spolu s ďalšími príslušníkmi československej armády prinútený opustiť tieto pozície bez boja. Po vypuknutí SNP sa ako príslušník 1. československej armády na Slovensku zúčastnil bojov v okolí Banskej Bystrice. Pred presilou nemeckej armády, spolu s ďalšími spolubojovníkmi, musel ustúpiť do hôr. Po obkľúčení pri Mýte pod Ďumbierom padol do zajatia a následne z Ružomberku bol odtransportovaný do koncentračného tábora v Nemecku. V máji 1945 bol anglo-americkou armádou oslobodený a v júni 1945 Medzinárodným červeným krížom prevezený na oslobodené územie. Bol nositeľom Osvedčenia č. 255/1946 Zb. Za účasť v odboji obdržal Rad Slovenského národného povstania, Medailu víťazstva nad fašizmom, Medailu M. R. Štefánika, Medailu SNP k 20. výročiu oslobodenia a ďalšie plakety a uznania.

Ján (Ivan) Hamaďak

(18. 11. 1919 – 16. 2. 1991)

Od roku 1939 sa zapojil do úsilia o obnovenie Československej republiky na predmníchovských základoch. Dobrovoľne pôsobil najprv na Západnom fronte v britských jednotkách, ako výsadkár. Po kapitulácií Francúzka a stiahnutí britských jednotiek sa presúva na Východný front, kde bojoval opäť ako výsadkár. Bol nositeľom mnohých vysokých vyznamenaní Sovietskej, Poľskej a Britskej armády. Za chrabrosť mu bol udelený aj Vojnový kríž. Po zranení pôsobil ako vojenský ošetrovateľ, využívajúc predchádzajúce vedomosti zo štúdia medicíny. Bol absolventom Bohosloveckej fakulty.

Mikuláš Pirník

(5. 4. 1925 – 12. 7. 2007)

Dobrovoľne sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru

Svobodu. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko-duklianskej operácií. S útočiacimi jednotkami sa dostal až k Liptovskému Mikulášu, kde v bojoch o vrch Háj utrpel ťažké zranenie. Bol prevezený na liečenie do Sovietskeho zväzu, kde mu zachránili život. Za bojové zásluhy mu boli udelené mnohé vyznamenania a plakety. Počas ďalšieho života dlhé roky pôsobil v Zbore národnej bezpečnosti. Aktívne pracoval v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov.

Mikuláš Šuťák

(23. 3. 1924 – 30. 8. 1995)

Od novembra 1944 bojoval v jednotkách 1. československého armádneho zboru L. Svobodu. Aktívne sa podieľal na prenasledovaní nemeckých vojsk pri ich ústupe. Utrpel zranenie nôh. Následky vojny ho poznačili na celý život. Za statočnosť mu boli udelené – Medaila zahraničných jednotiek, Medaila SNP, Medaila Za víťazstvo nad fašizmom a mnohé ďalšie.

Rodáci obce Borov – významné osobnosti spoločenského, politického a kultúrneho života 20. storočia

Túto kapitolu sme zaradili do nášho bulletinu preto, aby súčasná aj budúce generácie bližšie spoznali osobnosti z radou svojich rodákov. Títo ľudia sa „vo svete“ nestratili, naopak svojou prácou, konkrétnymi činmi robili dobré meno našej borovskej – rusínskej komunite.

Pri zostavovaní tejto kapitoly bulletinu, sa nám bohužial, nepodarilo dostať k informáciám (životopisom) o všetkých z nich a preto pri niektorých je uvedené len meno. Ak sme na niekoho zabudli – vopred sa ospravedlňujeme – ale možno práve táto skutočnosť bude motiváciou pre našich nasledovníkov, aby túto kapitolu našej histórie následne doplnili. Napr. v Kultúrnom dome – zriadením jednej miestnosti, kde si všetkých našich významných predkov budeme pripomínať.

Do dnešného bulletinu, vydaného pri príležitosti 2. stretnutie rodákov obce Borov, sme zaradili tieto významné osobnosti Borova 20. storočia: RNDr. Ján (Ivan) Bejda, PhD., Ivan Bovan, Ing. Mikuláš (Nikolaj) Daňo, PhDr. Mikuláš (Nikolaj) Daňo, plk. Pavel Daňo, Vladimír Daňo, Mikuláš (Nikolaj) Chalachan, Mária Maďarčíková, Michal Parada, RNDr. Ivan Pirník, Michal Prokipčák, Peter Savuľák, doc. Ing. Pavel Šuťák, Mgr. Vladimír (Voloďo) Šuťak.

Na príklade života týchto osobností by sme chceli poukázať nato, že ľudia, ktorí vzišli z veľmi skromných podmienok – vlastným úsilím, prácou a umom dosiahli výrazné úspechy v rôznych oblastiach nášho spoločenského života.

Pavel Šuťák ml.

RNDr. Ján (Ivan) Bejda, PhD.

(nar. 12. 5. 1938)

Vysokoškolské vzdelanie ukončil v Odese, ZSSR. Po krátkej pedagogickej praxi nastúpil do Ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach. Riešil vedecké úlohy vrtných prác v geologickom prieskume a baníctve. Titul doktora prírodných vied získal v odbore geofyziky a taktiež vedecký titul CSc. (PhD.) v oblasti geofyziky. Viac ako 40 rokov pôsobil v Slovenskej akadémií vied. Zúčastňoval sa na riešení projektov v oblasti základného výskumu. Z výsledkov výskumu publikoval viac ako 300 prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch a v zborníkoch z vedeckých konferencií. -nd-

Ing. Mikuláš (Nikolaj) Daňo

(24. 11. 1923 – 9. 5. 1980)

Po absolvovaní základnej školy nastúpil na Ruské gymnázium v Prešove, ktoré ukončil po demobilizácií. Absolvoval nadstavbové štúdium SPŠ strojníckej. Vysokoškolské štúdia ukončil na Vysokej škole lesníckej a drevárskej v roku 1952 (drevárska fakulta).

Do zamestnania nastúpil v n.p. Bučina Zvolen, ale po krátkom čase odišiel pracovať do novovzniknutého Štátneho výskumného ústavu drevárskeho v Bratislave. Pracovnou náplňou bol výskum technológie spracovania dreva. V svojej činnosti dosahoval vynikajúce výsledky. V priebehu krátkej doby získal dva svetové patenty z oblasti technológie výroby preglejok a z oblasti technológie drevotrieskových dosák. Za túto prácu bol vyznamenaný štátnym vyznamenaním „Za zásluhy o výstavbu“. Druhýkrát mu bolo udelené toto vyznamenanie po úspešnej účasti na vývoji samopalu Vzor 58. Na vývoji tohto samopalu pracoval v rámci vývoja nekovových súčastí.

Ako expert na drevársku technológiu pracoval cez rôzne organizácie OSN v rozvojových krajinách sveta – v Sudáne (1965 – 68), Egypte, Bangladeši, Pakistane a v Tanzánii. Podieľal sa na výstavbe drevárskych výrobných podnikov v týchto štátoch a pri spracovaní drevnej suroviny.

Nikolaj Daňo mal vždy „vlastné názory“ na mnohé politické procesy a „hospodársku činnosť našej republiky“, ku ktorým sa otvorene a nebojácne vyjadroval. Táto „otvorenosť“ mu priniesla mnohé ťažkosti najmä na pracovisku. Preto sa rozhodol dlhodobo pracovať v zahraničí. Svojím intelektom, odbornými znalosťami a skúsenosťami bol vítaný v ktoromkoľvek štáte. Okrem toho ovládal ruštinu, nemčinu a angličtinu. A v danom obore bolo takých odborníkov v Európe – ako „šafránu“. Bol to človek, ktorý si aj svojimi charakterovými vlastnosťami, zaslúži pomenovanie „človek s veľkým „Č“. Žiaľ jeho tvorivá činnosť bola predčasne prerušená nedoliečenými chorobami z vojnových čias, keď dospával na lafete frontového dela...

(Igor Daňo – syn a Pavel Šuťák st. – Černegiv)

PhDr. Mikuláš (Nikolaj) Daňo

(6. 8. 1946)

Po maturite na SVŠ v Medzilaborciach pokračoval v štúdiu na Univerzite P. J. Šafárika. Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte. Titul doktora získal v oblasti histórie. Pokračoval v štúdiu právnickej problematiky v oblasti štátnej správy a samosprávy. Toto štúdium ukončil postgraduálnym štúdiom v roku 1984. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg vo funkcii odborného asistenta. Kvalifikáciu si ďalej zvyšoval štúdiom externej vedeckej ašpirantúry na Univerzite J. A. Komenského. Zároveň pôsobil ako uvoľnený funkcionár orgánov mládeže na úrovni kraja – Košice III a na ústredí v Bratislave. Zodpovedal za úsek vzdelávania a voľnočasových aktivít. Spolupodieľal sa na organizovaní Svetových festivalov mládeže. Jedno funkčné obdobie bol poslancom a podpredsedom NV v obvode Košice Podieľal sa na riešení otázok školstva, kultúry a vedy. Je autorom mnohých článkov a štúdií z oblasti právnej výchovy, multikulturalizmu, športu a delikvencie. -nd

plk. Ing. Pavel Daňo

(20. 4. 1926 – 28. 1. 2010)

Základnú školu navštevoval v Borove, strednú školu (obchodnú akadémiu) v Humennom. Po ukončení štúdia pracoval v Bratislave na povere

níctve školstva. V roku 1948 nastúpil na vojenskú základnú službu v Těchotíne a v roku 1951 bol prijatý za dôstojníka z povolania. Stal sa veliteľom palebnej čaty 6. delostreleckého pluku a v roku 1953 sa stal veliteľom batérie ťažkej delostreleckej brigády. Od roku 1953 pôsobil v Senici ako veliteľ oddielu 3. delostreleckého pluku.

V rokoch 1961 – 65 študoval na Vojenskej akadémií Antonína Zápotockého v Brne, na fakulte veliteľstva, špecializácia delostrelectvo. Po ukončení štúdia pracoval na veliteľstve Východného vojenského okruhu v Trenčíne, kde bol vo velení protitankového pluku protitankovej brigády. V rokoch 1967 – 68 bol starším dôstojníkom oddelenia raketového vojska a delostrelectva na veliteľstve Východného vojenského okruhu v Trenčíne. V priebehu vojenskej kariéry dosiahol vojenskú hodnosť plukovník. Na veliteľstve Východného vojenského okruhu v Trenčíne pracoval na funkčnom mieste generála. V rokoch 1969 – 76 bol veliteľom 3. delostreleckého pluku v Senici. Pod jeho velením pluk dosahoval výborné výsledky a patril medzi najlepšie delostrelecké pluky v rámci Československej armády. V rokoch 1976 – 83 bol náčelníkom Okresnej vojenskej správy v Senici. Boli mu udelené nasledovné vyznamenania a ocenenia: medaila „Za službu vlasti“, medaila „Za zásluhy o obranu vlasti“, „Pamätná medaila k 50. výročiu KSČ, „Za zásluhy o výstavbu“, „Za zásluhy o ľudové milície II. stupňa“, Pamätná medaila k 25. výročiu soc. poľnohospodárstva.

Bol veľmi čestným, dobrým, skromným a zásadovým človekom. Celý život zasvätil svojej rodine a svojej práci. Svojou prácou a svojím správaním bol príkladom pre svoje okolie a celý život si zachoval statočný postoj ku všetkým životným otázkam a problémom. (Želmíra Daňová, dcéra)

Vladimír Daňo

(2. 6. 1933 – 16. 3. 1989)

Ešte pred nástupom na základnú školu ovládal azbuku a čítal rozprávky v ruštine. Po svojom otcovi Nikolajovi Daňovi, ktorý bol veľký rusofil, zdedil knižnicu s knihami klasikov ruskej literatúry a z tejto čerpal pri svojom ďalšom vzdelávaní. Po ukončení základnej školy v roku 1943 začal študovať na Ruskom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil v Humennom. V dôsledku vojny a ťažkých sociálnych problémov – gymnázium ukončil s maturitou v roku 1952. Ako študent sa zúčastňoval prác na stavbách mládeže. Kvalifikáciu si zvyšoval štúdiom na Vysokej škole poľnohospodárskej, fakulte ekonomiky. Po deviatich semestroch z ekonomických dôvodov štúdium zanechal a zamestnal sa v Okresnom me-račskom stredisku v Medzilaborciach. Začiatkom 60. rokov pôsobil v OSPPI v Humennom, ako inžinier – projektant. Od roku 1962 bol kontrolórom Okresného oddelenia štátnej kontroly a štatistiky. Od roku 1970 pôsobil v n. p. Tvarona Ulič, ako podnikový právnik a kontrolór a neskôr v Chemoinveste v Humennom. -nd-

RNDr. Ivan Pirník

(2. 6. 1933 – 20. 11. 1995)

Ukončil Ruské gymnázium v Humennom. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity J. A. Komenského v Bratislave. Pedagogickú prax začal na Jedenásťročnej škole v Medzilaborciach. Následne vykonával funkciu zástupcu riaditeľa na humenskom gymnáziu. V rokoch 1971 – 1990 zastával post riaditeľa Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom. Za dlhoročnú pedagogickú činnosť dostal ocenenie „Vzorný učiteľ“ a štátne vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“ -nd

doc. Ing. Pavel Šuťák

(23. 7. 1931)

Po ukončení základnej školy v Borove v roku 1943 nastúpil na Ruské gymnázium v Prešove a po ukončení 2. triedy prestúpil na Ruské gymnázium v Humennom, ktoré ukončil v roku 1951. V tom istom roku nastúpil na štúdium na Vysokú školu Lesnícku a drevársku (drevárska fakulta) vo Zvolene, ktorú ukončil v roku 1955.

Po jej ukončení pracoval v drevárskych podnikoch v Liptovskom Mikuláši a Žiline ako technik, technológ, zástupca vedúceho výroby a neskôr ako vedúci závodu v Kysuckom Novom Meste. V roku 1959 začal pracovať ako odborný učiteľ a zástupca riaditeľa na Strednej priemyselnej škole drevárskej (SPŠD) v Spišskej Novej Vsi. V roku 1964 bol menovaný za jej riaditeľa. Počas pôsobenia v tejto funkcii (1964 – 74) začal rozvíjať medzinárodnú spoluprácu z priemyselnými školami drevárskymi, a to: v Petrohrade, Chuste, Varne, Budapešti, Belehrade a Drážďanoch, v rámci ktorých sa realizovali výmenné pobyty študentov a učiteľov. Za dlhodobo dosahované efektívne výsledky v pedagogickej oblasti i v oblasti medzinárodnej spolupráce bola v tomto čase Stredná priemyselná škola drevárska ocenená štátnym vyznamenaním „Za zásluhy o výstavbu“ a „Škola Československo-sovietskeho priateľstva“.

V období pedagogickej činnosti napísal celoštátne platnú učebnicu pre stredné priemyselné školy drevárske „Materiál pre I. ročník SPŠD“ a taktiež učebné texty zamerané na problematiku technológie sušenia dreva.

Neskôr bol zvolený za poslanca Východoslovenského krajského národného výboru (KNV) a predsedu školskej a kultúrnej komisie Vsl. KNV v Košiciach. Taktiež zastával funkciu Predsedu Okresného výboru Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva v Spišskej Novej Vsi.

Na základe dosiahnutých výsledkov na poste riaditeľa školy a spoločenskej aktivity bol v roku 1974 vymenovaný za námestníka ministra školstva Slovenskej republiky (MŠ SR) kde riadil úseky: vnútornej správy, prognózy a rozvoja vysokých škôl, ekonomiky a mzdovej politiky, investícií v rámci vysokých škôl na Slovensku. Popri zásadných rozhodnutiach, ktoré prijal počas výkonu funkcie námestníka ministra školstva napr. urýchlenie výstavby Elektrotechnickej fakulty v Bratislave alebo realizácia Lekárskej fakulty v Košiciach – najpodstatnejším bolo jeho rozhodnutie o zaradení výstavby budovy Pedagogickej a filozofickej fakulty v Prešove do celoštátneho plánu pre obdobie 6. päťročnice. Vďaka tomuto rozhodnutiu dnes budova fakulty v Prešove stojí.

Po ukončení pracovného pomeru na MŠ SR prestúpil na Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove, kde pracoval až do dôchodku vo funkcii vedúceho katedry fyziky a základov techniky.

Za dlhoročnú a obetavú prácu v pedagogickej oblasti mu bolo udelené rezortné vyznamenanie „Vzorný učiteľ“. Za spoločensko-prospešnú činnosť v prospech mesta Prešov, hlavne zaradením do plánu výstavby budovy Pedagogickej a filozofickej fakulty, mu bolo zo strany predsedu Vyššieho územného celku (VUC) Prešov udelené ocenenie – Pamätný erb mesta Prešov.

Svoje úspechy v práci vždy spájal s pevným rodinným zázemím. Dôležitou udalosťou v živote Pavla Šuťáka bola návšteva príbuzných v Užhorode v roku 1957, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Elenou Košturovou, ktorá mu bola, a aj v súčasnosti je, pevnou životnou oporou v rodinnom živote. Svojím zmyslom pre rodinu, pochopením a podporou mu vytvorila podmienky, ktoré boli základom pre jeho poctivú a úspešnú celoživotnú prácu.

Pavel Šuťák patrí medzi dlhoročných propagátorov včelárstva v Borove, ktorému sa prakticky venuje už viac ako 35 rokov. Napriek tomu, že už v mladosti odišiel z rodnej obce a pôsobil vo viacerých slovenských mestách, vo svojom srdci nikdy neprestal byť „borivčanom“.

Pavel Šuťák ml., syn

Mgr. Vladimír Šuťak

(3. 6. 1946)

Prvé štyri triedy päťtriednej základnej školy absolvoval v Borove. Od piatej triedy až po maturitu pokračoval v štúdiu v Medzilaborciach. Zároveň tu aj navštevoval novo založenú hudobnú školu, vedenú vynikajúcim pedagógom, ruským emigrantom Alexandrom A. Ljubimovom.

Už na strednej škole sa ako samouk začal zaujímať o španielsky jazyk a históriu Španielska a Latinskej Ameriky. Tento jeho záujem viedol nakoniec k tomu, že v r. 1964 úspešne absolvoval prijímacie skúšky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, odbor španielčina – história.

Po ukončení štúdia nastúpil do obchodného oddelenia podniku zahraničného obchodu (PZO) Merkuria – oddelenie Latinská Amerika.

V rámci doplnenia ekonomického vzdelania absolvoval postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. V roku 1980 bol na základe konkurzu PZO Škodaexport vyslaný ako tlmočník-prekladateľ na stavbu elektrárne na Kubu. Tým sa naplnilo proroctvo jeho otca, ktorý mu kedysi, len tak mimochodom, raz počas nedeľného obeda povedal: „Uč sja chlopče španielčinu, pideš na Kubu za Castrom!“.

Oproti pôvodne ročnému kontraktu sa pobyt predĺžil na päť a pol roka. Po návrate z Kuby začal pracovať v PZO Škodaexport v oddelení vývozu investičných celkov určených pre kubánsky energetický priemysel. Po roku 1989 pracoval v súkromnej firme ako obchodný manažér. V roku 1998 začal pracovať ako učiteľ španielčiny na jazykovej škole a na súkromnej strednej hotelovej škole, kde pracuje dodnes.

Celý život ho sprevádza jeho veľká záľuba – hudba. Ako študent vysokej školy založil na prelome rokov 1969/70 hudobnú skupinu Ignis (lat. oheň), ktorá bola určitým obohatením kultúrno-spoločenského života nielen zmiešanej rusínsko-ukrajinskej spoločnosti v Prahe, ale vystupovala so značným úspechom i na známych pražských scénach (najznámejšie Malostranská beseda, Žofín, Bránické divadlo) a festivaloch i pre české publikum. Výsledkom toho bolo i niekoľko prezentácii v českej televízii. Tradičným vyvrcholením každého nového hudobného programu skupiny boli cesty na Východné Slovensko.

Asi dvestopäťdesiat vystúpení si vypočuli nielen všetky väčšie mestá východného Slovenska, ale i (alebo hlavne) malé, často veľmi odľahlé dedinky, atmosféra ktorých, povedané s nadsadením, sa dala prirovnať k parížskej Olympii. Pri príležitosti tridsiateho výročia založenia skupiny IGNIS, skupina nahrala v Prešovskom rozhlase svoje CD „Vže žuravľi priletili“ (2000) a následne vydala aj koncertné CD „Chronika“ (2001). Producentom obidvoch CD bol Pavel Šuťák ml.

Texty označené skratkou „nd“ spracoval PhDr. Mikuláš (Nikolaj) Daňo.