Bližšie informácie z histórie Borova si môžeme priblížiť na základe dvoch príspevkov PhDr. Mikuláša Daňa, ktoré boli opublikované v bulletinoch vydaných pri príležitosti 1.a 2.stretnutia rodákov obce Borov a publikácie Ing. Miroslava Poradu „BOROV – Náčrt histórie obce a cerkvi sv. Michala archanjela“ 2005.

Slávnostný príhovor pri príležitosti 1. stretnutia rodákov obce Borov

Milí krajania, borovčanky, borovčania, rodáci, vážení hostia

Dostalo sa mi cti prihovoriť sa k Vám, pri príležitosti dnešného prvého stretnutia rodákov obce Borov. V súčasnosti sme časťou mesta Medzilaborce, ale v minulosti sme existovali ako samostatná obec, a to dlhých takmer 500 rokov (467). Mnohí z Vás si pravdepodobne položili otázku, prečo sa dnes stretávame, čo sa tým sleduje, no najmä, aký to má význam. Dúfam, že sa zhodneme na tom, že je žiadúce sa retrospektívne pozrieť aj do obdobia, ktoré je už za nami, lebo každý národ, všetci kultúrni ľudia sa s úctou vracajú ku svojej minulosti, aby lepšie poznali prítomnosť a dokázali do určitej miery predpovedať aj svoju budúcnosť. Väčšinou sa zhodneme v tom, že aj strom má svoje korene, bez ktorých nemôže čerpať výživu, rásť, mohutnieť a v prípade, že dôjde k porušeniu tohto cyklu, nasleduje jeho odumieranie a zánik jeho existencie.

Keď sa dnes zamýšľame nad našou obcou, nemôžeme si nepripomenúť, kto tvoril jej dejiny. Boli to naši predkovia, ktorí tu žili stovky a možno aj tisíce rokov. Tu, na tejto zemi, sa trápili, dorábali každodenný chlieb, aby uživili svoje mnohopočetné rodiny, svojich najbližších, ktorých milovali rovnako ako aj my dnes naše deti a svojich najbližších. Či už chceme, alebo nie, aj my sa im podobáme, od nich sme prevzali genetickú výbavu, ich zručnosti. Oni nám odovzdali svoju reč, spievali nám uspávanky, od nich sme prevzali zvyky a obyčaje, svoje náboženstvo, spôsoby obliekania, ale aj celé kultúrne i materiálne bohatstvo. Naši pradedovia prvýkrát pomenovali vrch nad Borovom Kamjanou, oni spomínali horný i dolný koniec, a tiež Borivča, naši predkovia označili miesta, kde vyháňali hovädzí dobytok na pastvu ako Pastivnyk, kde rúbali drevo ako Rubaň, kde rástli kedysi duby, ako Nad Duba.

V našom chotári sa stretávame s takými pomenovaniami, ako - Na Tovsti, Na chotári, Na Pustiskach, Na Poľankach, Pid Baňami, atď. Toto je dôkazom, že aj pomenovania, ktoré si vtedy zvolili pre svoj chotár vtedy žijúci ľudia, používali rovnakú reč, s akou sa dorozumievame aj v súčasnosti. Ich pôvod nie je ani latinský ani maďarský ale rusínsky, čo dosvedčuje, že táto oblasť bola obývaná našimi predkami celé stáročia.

Milí rodáci, určite ste si veľakrát položili otázku, ako dlho už existuje naša obec, kto a kedy stál pri jej zrode, a či môžeme s istotou povedať, kedy to bolo, a či sa také tvrdenie zakladá na pravdivých a objektívnych informáciách. Je známe, že priebeh historických udalostí v minulosti zaznamenávali kronikári, ktorí sa sústreďovali na podchytenie významných udalostí, ako boli ničivé vojny, morové alebo cholerové epidémie, prírodné katastrofy, ale aj hrdinské činy svojich panovníkov. Oveľa menej je záznamov o prostých ľuďoch, medzi ktorých patrili aj naši dávni predkovia. My sme dnes odkázaní na také zdroje informácií, ktoré sa zachovali o nás aj sprostredkovane inými národmi, resp. ich historikmi.

Platí to o najstaršom období našej histórie, keď sme ešte nemali vlastné písmo, ani vzdelancov z vlastných radov. Preto musíme vychádzať aj z legiend, písomných prameňov iných národov, materiálnych predmetov, ktorými sa zaoberá archeológia ale aj ústnych legiend, ktoré sa zachovali v ústnej podobe a odovzdávali sa z jednej generácie na nasledujúcu. Na základe ľudových povestí, ktoré sa zachovali až po súčasnosť, existujú dve verzie, ako vznikol názov nasej obce Borov:

Prvá - Na východnom svahu horského masívu Kamjana, kedysi dávno rástli borovicové lesy - bory, od ktorých je odvodený názov obce (na starých vojenských mapách Ruskej armády z I. svetovej vojny sú záznamy o borovicových porastoch).

Druhá - Obec bola pomenovaná podľa potoka Borivča, ktorý je ľavým prítokom Laborca. Údolie, ktoré sa nachádza v strednom toku potoka Borivča, si doposiaľ udržalo pomenovanie Na Borovi. Na základe uvedeného, je ťažko určiť, či názov dediny je odvodený od pomenovania potoka, alebo naopak.

Stretávame sa aj s interpretáciou, ktorá tvrdí, že názov obce pochádza od maďarského slova „bor“, čo znamená víno, ktoré mohlo byť prevážané, resp. uskladňované na obchodnej ceste smerom na Sever, do Škandinávie.

O starom Borove sa v ústnej podobe zachovali aj také informácie, že dedina pozostávala zo 7 častí. Nie je náhoda, že v okolitých dedinách sa zvyklo hovoriť - Sedem Borovov a ôsmy „selepak“ (zakrpatený buk).

V ľudovej pamäti sa udržali povesti, že obec patrí medzi najstaršie obce na okolí. Ak sa chceme držať faktov, tak tieto jednoznačne potvrdzujú, že prvá písomná zmienka o obci, sa objavuje v roku 1543, v rodinnom spore Juraja a Antona Drugetovcov. Prvá písomná správa o existencii obce ale nemusí potvrdzovať čas jej založenia. Mnoho renomovaných historikov sa do dnešných čias sporí, či osídľovanie tohto teritória sa konalo na zvykovom, nemeckom alebo valašskom práve. Väčšina sa ale zhoduje, že príchod rusínskych predkov do tejto oblasti, bol spôsobený rozpínavosťou uhorských kráľov v 12. a 13. storočí do Haliče. To znamená o 200 až 300 rokov skôr, ako sa obec prvýkrát spomína v písomných dokumentoch. Vtedy toto etnikum pomenovali Rutheni, a neskôr Oroszi. Na toto teritórium, kde teraz žijeme, prichádzalo väčšie množstvo rusínskeho roľníckeho obyvateľstva, ktoré utekalo z Vladimírsko-Volinského a najmä Haličského kniežatstva. Staršiu infiltráciu rusínskych a romanských prisťahovalcov treba odlišovať od neskoršieho prílivu tzv. Valašskej kolonizácie, Rusínov a Valachov (Rumunov). Toto obyvateľstvo sa zaoberalo hlavne chovom hovädzieho dobytka, oviec, zaoberalo sa pálením dreveného uhlia. Vo svojom okolí malo dostatok dreva z klčovaných lesov. Rusínski predkovia si dôkladne osvojili kováčske remeslá, mali dostatok nástrojov každodennej potreby ako motyky, sekery, obojručné píly, kosy a kosáky. Taktiež dokonale ovládali také remeslá, ako kováčstvo, tesárstvo, výroba a kovanie drevených kolies, pluhov, sečných a bodných zbraní, ktoré využívali na ochranu svojho stáda pred divou zverou ale aj na vlastnú ochranu proti nepriateľom.

Vážení rodáci. Treba zdôrazniť, že tunajšie obyvateľstvo malo pre zemepánov nemalý hospodársky, ale aj vojensko-strážny význam. Aj na nich sa vzťahovalo sa od istého obdobia Valašské právo, na základe ktorého nemuseli platiť dane, boli oslobodení od robôt, súdiť ich mohol len ich vojvoda, ktorého si z vlastných radov demokraticky zvolili. Boli taktiež oslobodení od platenia mýta počas organizovania trhov, ale mali za povinnosť chrániť obchodné cesty pred zbojníkmi a pocestným v prípade potreby mali zabezpečiť doprovod a ochranu. Veľkou výhodou bolo právo nosiť zbrane. Takto to bolo vymedzené v listine Ondreja III z r. I293. Tieto práva zabezpečovali len čiastočne aj tak veľmi ťažký život našich predkov. Neskôr sa enormne zvyšovalo ich zaťaženie, a preto sa často búrili proti neznesiteľným podmienkam a v krajných prípadoch sa sami dávali na zbojnícku cestu. Jedným zo spôsobov ako vylepšiť svoje postavenie, bol odchod do iných oblastí, kde sa nádejali nájsť lepší život. Je zaujímavé uviesť, ako vtedajšia feudálna vrchnosť charakterizovala Rusínov - „Zemepáni majú ich radi, lebo znášajú každé bremeno, ktoré sa na nich naloží“. Preto sa rozšírilo príslovie, že kto má rusína poddaného, má bohatú kuchyňu. Trpezlivosť a schopnosť znášať ťažký údel, mali tiež svoje hranice. Rusíni, rovnako ako aj ostatní poddaní, často sa uchyľovali aj na zbojnícke cesty. Najmä v 15. a 16. storočí sa zbojníctvo rozšírilo hlavne v pohraničných oblastiach a nadobudlo veľké rozmery. Bolo výsledkom ťažkých až neznesiteľných hospodársko-sociálnych podmienok. Do takejto formy odporu sa zapojilo aj rusínske obyvateľstvo. Najznámejšou zbojníckou družinou z tohto obdobia, ktorá vyvíjala činnosť aj na okolí Borova, bola skupina Fedora Hlavatoho. Pozostávala z asi 50 členov, ktorí pochádzali z radov Krasnobrodčanov, Haburčanov, Svetličanov, Radvančanov, ale aj z jedného Borovčana. Na našu obec sa viaže aj informácia, že v roku 1576 sa v Borove konal súd nad zbojníckou skupinou, ktorá bola vyzradená na základe výpovede zbojníka z Medzilaboriec Steca Kapalka Zelenakova. Do tejto skupiny ešte patrili Hric a Lukač z Olchovej, Hric Zelenak z Medzilaboriec, Stec a Hric Keblesovci z Vydrani, Ihnat z Visloka, Lukač z Roškoviec a Opjak Lusna z Borova. Za účasť v zbojníckych skupinách boli vtedy veľmi prísne tresty, a to napichnutie na drevený kôl. Opäť sa potvrdzuje, že aj v legendách je veľa pravdy, lebo starí ľudia v Borove spomínali, že sa tu niekedy v minulosti zdržiavali zbojníci a v lesoch skrývali svoje poklady.

Celé okolie, a tiež naša obec Borov, v minulosti často trpelo aj následkami častých stavovských povstaní. Pospolitý ľud v nich videl nádej pre zlepšenie svojho postavenia. Po ich potlačení opäť najkrutejšiu pomstu vládnucich vrstiev znášal jednoduchý ľud. Tak to bolo aj v priebehu 17. storočia. Časté vojny doslova ničili roľnícke usadlosti a poddaní, keď si chceli zachrániť holý život, utekali do iných, pokojnejších oblastí. Tak napr. v roku 1717, Borov opustilo 26 rodín. Odsťahovávali sa prevažne do úrodnejších oblastí, na tzv. Dolnú zem, kde sa po čase úplne asimilovali s pôvodným obyvateľstvom. Najčastejšie ľudia z Horného Zemplína utekali do Užockej, Boršodskej a Abovskej župy. Podľa urbára humenského domínia za rok 1728 počet všetkých ušlých poddaných z 62 obci bývalého humenského okresu predstavoval takmer 700 obyvateľov. Prevažná časť týchto občanov sa nikdy nevrátila spať do svojich obcí.

Obec Borov stovky rokov patrila do vlastníctva Humenského panstva Drugettovcov. V porovnaní s okolitými dedinami patril Borov medzi obce strednej veľkosti. V roku 1720, bol v obci funkčný mlyn a existovalo 18 domácností. Do roku 1787 sa obec rozrástla na 84 domov a 487 obyvateľov. Obyvateľstvo sa v prevažnej miere živilo drevorubačstvom, vypaľovaním dreveného uhlia, pastierstvom a furmanstvom. Pre zabezpečenie svojej obživy a pokrmu pre hospodárske zvieratá si obyvateľstvo chodilo zarábať zrno do južných oblastí Zemplínskej župy. Zaujímavé je, že už v roku 1612 v Borove existovala výroba mlynských kameňov. Podobne sa spomína aj Čertižné, kde taktiež existovali bane na ťažbu mlynského kameňa. S istotou možno tvrdiť, že obyvateľstvo Borova sa často menilo, lebo pri porovnaní priezvisk z roku 1657, s menami a priezviskami z roku 1703 sa stretávame ako keby s úplne inými obyvateľmi. Čo teda spôsobovalo takú výraznú obmenu obyvateľstva? Tento jav je registrovaný aj v iných obciach Humenského doménu. Historici tvrdia, že hlavnou príčinou masovej migrácie obyvateľstva, boli ťažké až neznesiteľné životné podmienky nielen občanov Borova, ale aj celého regiónu. Prispievala k tomu aj zvyšujúca sa miera robotných povinností v prospech vládnucich zemepánov. Je známe, že južná časť Habsburskej monarchie bola dlhé roky okupovaná Turkami, čo nútilo uhorských feudálov posúvať svoje majery ďalej na sever, kde bola pôda menej úrodná ako v južných rovinatých oblastiach. Časté vojny, rabovanie vojakmi, zvyšovanie poplatkov na udržiavanie armády panovníka, sa odrazilo na zhoršovaní podmienok pospolitého ľudu. K tomu treba ešte pripočítať rôzne choroby ako týfus, cholera, záškrt a mnohé ďalšie, decimovali celé regióny. V oblasti horného Zemplína sa veľká epidémia cholery rozšírila v roku 1830 z Poľskej Haliče, ktorá vtedy bola pod nadvládou cárskeho Ruska. Uhorsko prijímalo opatrenia na zamedzenie šírenia epidémie dezinfekciou studní a kopaním masových hrobov pre možné obete, ale obyvateľstvo si to vysvetľovalo ako úmyselné trávenie občanov. Táto skutočnosť nakoniec vyústila do spontánneho výbuchu nespokojnosti, vedúcej k masovému povstaniu v celej Zemplínskej župe. Ďalšia veľká epidémia cholery, ktorá zasiahla aj obec Borov a okolité dediny, bola v rokoch 1872 až 1873. Podľa vtedajších štatistík, v Zemplínskej župe na túto epidémiu zomrelo 13 869 ľudí, čo malo katastrofálny dopad na celé regióny. Po jej ústupe veľa rodín odišlo do opustených osád na juhu Zemplínskej župy. Veľký úpadok usadlostí bol spôsobený aj katastrofickou neúrodou a následným hladomorom. Podľa dobových štatistík, v piatich župách Uhorska od hladu zahynulo okolo 44 000 ľudí. Aj na základe uvedeného si môžeme vytvoriť predstavu o živote našich predkov. Jedným zo spôsobov, ako vyriešiť svoju katastrofálnu situáciu, v snahe uživiť seba a svoju rodinu, bola emigrácia do blízkych ale aj do najvzdialenejších končín našej planéty.

Koniec 19. a začiatok 20. storočia, sa považuje v dejinách nášho regiónu za najtragickejší, čo sa týka vysťahovalectva. Aj z obce Borov odchádzali občania hľadať zárobok a šťastie do cudziny. Hlavný prúd smeroval do Severnej Ameriky, Kanady, do Belgických kolónii v Afrike, do Argentíny, ale aj do ďalekej Austrálie. V obci Borov sa takmer nenájde rodina z ktorej by niekto nevycestoval za prácou do cudziny. Cestovalo sa celé týždne na vozoch do Štetína alebo Hamburgu, a potom po mori, ako sa hovorilo za veľkú mláku. Mnohí tam vykonávali tie najťažšie a najnebezpečnejšie práce v baniach-majnach, v neprístupných lesoch, aby zarobili nejaký groš pre svojich blízkych. Nie jedného tam postihlo nešťastie a nikdy viac sa nevrátil a neuvidel ani svoje deti, ani milovanú manželku. Poniektorí tam odpočívajú na neznámych miestach, ďaleko od svojej rodnej hrudy. Aj na nich treba spomínať, lebo sú súčasťou aj terajších občanov obce Borov.

Duševnú silu a energiu, ako aj schopnosti prekonávať ťažké životné situácie, čerpali predkovia Borovčanov z hlbokej viery v Boha, ktorý bol ich nádejou a oporou do ďalších rokov života. Tak, ako aj v okolitých dedinách, aj v Borove si už okolo r. 1651 vybudovali prvú drevenú cerkov. Jej presné miesto nie je známe, ale podľa spomienok predkov sa nachádzala niekde neďaleko Popovej Kyčurky. V neskoršom období si Borovčania vybudovali kamenný chrám, výstavba ktorého sa započala pravdepodobne v roku 1755 ale dokončiť sa ju podarilo až v roku 1796, za účinkovania otca duchovného Teodora Felenkoviča. Cerkva sv. Michaila archanjela bola viackrát rekonštruovaná a terajšiu podobu nadobudla v roku 2OO4.

Od roku 1794, po rok 1945, sú známe mená týchto duchovných, ktorí pôsobili v Borove: Teodor Felinkovič, Teodor Bilovič, Ioan Pankovič, Ioan Petrašij, Andrej Levkanič, Bernadij Deak, Pavel Stavrovskij, Aksij Deak, Julij Zapotockij, Gergij Nemeš-Nižnik, Vasilij Nevickij. Od roku 1945 po r. 2010, v Borove samostatne, alebo dochádzali z okolitých farností, pôsobili dlhšie najmä: Vasiľ Nevickij, Michal Ihnat, Cyril Jancišin, Nikefor Petraševič, Eugen Kočiš, Huntej, Hlaholič, Ivan Hamadiak, Jan Frandofer, Ladislav Nevickij, Milan Chautur, Juraj Danko, Štefan Peľo, František Krajňák a Ján Blaško. Toto obdobie bolo krátky čas poznamenané aj určitým napätim medzi konfesiami, ale časom sa situácia upokojila.

Okrem cerkvi existovala v Borove aj obecná škola. Na Borovskej škole priamo, alebo v Medzilaborciach, počas uplynulých rokov učili borovské deti aj následujúci učitelia: Zápotockij, Priputen, Makara, Lukáč, Ľubimov, Gramata, Homičko, Rudišinová a ďalší. Im vďačia Borovčania za svoju gramotnosť.

Život Borovčanov za uplynulé roky nebol ľahký, ani priamočiary. Bol poznamenaný rôznymi problémami, ale najhoršie obdobie ich čakalo až pri vstupe do 20. storočia. Borovčanov, ako aj celé ľudstvo, postihli dve strašné a ničivé vojny, ktoré pripravili desiatky miliónov ľudí o to najcennejšie, o ich život. Nie náhodou pomenovali 20. storočie najkrvavejším.

Prvá svetová vojna vypukla 28. 7. 1914. Územie, na ktorom sa nachádza obec Borov patrilo do Rakúsko-Uhorska, a za záujmy cisárskej koruny bolo na front nasadených milióny mužov vo veku od 18. do 50. rokov. Toto besnenie sa dotklo aj mnohých Borovčanov. Bojovali v Halíči, v Srbsku, v Alpách, ale tiež na Piave, v Taliansku.Niektorí sa vrátili z fronty s podlomeným zdravím, s trvalými následkami zo zranení, alebo zahynuli na neznámych miestach. Medzi obete 1. sv. vojny sa počítajú: Bočkarik, ktorý padol na Talianskom fronte, Ivan Suško zomrel doma krátko po návrate z vojny a Ivan Daňo padol na neznámom mieste. Borovský chotár bol miestom urputných bojov a obec bola vojnovými udalosťami veľmi poškodená. K veľkému stretu došlo medzi kozákmi a maďarskými vojakmi na Poliankach, kde bojovali na bodáky muž proti mužovi. Starí ľudia spomínali, že ranení vojaci postupne umierali bez akéhokoľvek ošetrenia. Pre ich krik sa v noci nedalo spať, lebo volali o pomoc a vodu, ale dedinčania sa neodvážili im poskytnúť pomoc kvôli vyhrážkam Maďarských honvedov.

Ruská cárska armáda pod velením gen. Brusilova dvakrát prechádzala cez Borov - v novembri 1914, a potom koncom februára 1915. Veľmi ťažké boje prebiehali od 28. januára do 3. februára 1915 o kótu Brusy, na vrchole Kamjanej. O tom, že v Karpatoch prebiehali veľmi ťažké boje, svedčí aj množstvo vojenských cintorínov v celom regióne. Vojna spôsobila rozpad Rakúsko-Uhorska, čo viedlo ku vzniku Prvej Československej republiky. Borovčania sa len ťažko spamätávali z následkov vojny. Vojnové škody boli obrovské, no kompenzácií za straty na majetku sa Borovčania nikdy nedočkali.

Sociálne pomery Borovčanov sa aj v novej republike nezlepšili podľa ich očakávania. Znova nasledovala masová emigrácia do cudziny, za prácou. Tí, ktorí ostali doma, sa museli uživiť buď z málo úrodnej pôdy, alebo hľadať obživu na sezónnych prácach -na pílach, železnici, alebo ako cestári. Tragédiu v tomto regióne ešte znásobila hospodárska kríza v rokoch 1929/1933 a následné zadlžovanie obyvateľstva, po ktorom prišli exekúcie. Neutešená situácia vyvrcholila do Čertižniansko–Haburskej vzbury, do ktorej sa zapojilo aj 13 Borovčanov.

Onedlho tento kraj postihlo ďalšie nešťastie v podobe ničivej druhej svetovej vojny. Aj cez obec Borov pochodovali nemecké vojská a ich spojenec-slovenská armáda do Poľska, 1. septembra 1939. Opäť nasledovala evakuácia a utrpenie Borovčanov. Takmer celá obec podľahla ničeniu. Zostalo len pár ťažko poškodených domov. Zase umierali nielen vojaci, ale aj nevinné ženy a deti. Aj ľudia z obce Borov sa zapojili do protifašistického odboja. Tí, čo nestihli evakuovať, sa skrývali v pivniciach a lesoch. K Borovu sa postupne približovali postupujúce vojská Červenej armády. Na oslobodzovaní Borova sa podieľali vojaci 128. gardovej horskej streleckej divízie, ktorej velil generálmajor M.I. Koldubov. Proti nim stáli nemecké vojská, silne opevnené na hrebeni Kamjany 228. horského streleckého zboru.

Borov bol po ťažkých bojoch oslobodený 22. septembra 1944, ale len nakrátko. Na obec Borov sa viaže aj pôsobenie partizánskeho oddielu Čapajev, pod velením majora Kukureliho, ktorý sa medzi Haburou a Borovom prebil cez front a následne sa spojil s Červenou armádou, ale sám veliteľ útok neprežil. Borov bol natrvalo oslobodený až 29. novembra 1944. Počas oslobodzovania, z borovčanov zahynuli: Bejda Vasiľ, Choma Michal, Choma Ivan a Surmaj Michal. Oslobodzovacích bojov sa zúčastnili: Nikolaj Pirník, Šuťak Nikolaj, Nikolaj Daňo, Vasiľ Černega, Gutis Nikolaj a Prokopčák Peter. Peter Daňo bol účastníkom SNP a následne po zajatí bol internovaný v koncentračnom tábore v Nemecku, v Bad Chulca, kde sa dočkal oslobodenia anglo-americkými vojskami. Aj im patrí úcta a uznanie, ako aj všetkým, ktorí zahynuli, alebo sa stali invalidmi zvyškami munície, ktorá aj po viac ako 65. rokoch sa ešte nachádza v chotári Borova.

Prvým predsedom MNV v Borove sa stal Michal Čabala. Po ničivej vojne, ktorá zanechala tragické stopy takmer v každej rodine, čakala Borovčanov neľahká úloha obnoviť zničenú obec a prejsť na mierový život. Najväčším problémom bolo, že všade sa nachádzali mínové polia a obec predstavovala veľké spálenisko. Prvý rok po vojne, ľudia prežili v pivniciach, poškodených domoch a v provizórnych barakoch. Potom nasledovalo veľké budovateľské úsilie, v snahe čo najskôr obnoviť zničenú obec. Borovčania sa aj vtedy dokázali zomknúť a vynaložením veľkého úsilia postupne obnoviť zničenú obec. V Borove sa začalo vyučovať na základnej škole, obnovila sa činnosť samosprávy, neskôr bolo založené Jednotné roľnicke družstvo, ktorého predsedom bol viac rokov Ivan Daňo. Boli úspešne započaté a zrealizované viaceré stavby v rámci akcie „Z“. Borovčania opäť dokázali svoju pracovitosť, svornosť aj solidaritu navzájom. Dokázali prekonať mnohé búrlivé, ekonomické i politické zmeny. Pochopiteľne, že sa vyskytovali aj veľmi ostré konflikty najmä v období násilnej kolektivizácie. Mnoho občanov Borova sa v tomto zložitom období opäť rozhodlo opustiť svoju obec a odišlo za prácou do Českého pohraničia. Mnohí sa tam usídlili natrvalo. Nová doba zásadným spôsobom ovplyvnila životy mnohých. Mladí sa dali na štúdium, a po získaní vysokoškolského alebo stredoškolského vzdelania sa úspešne uplatnili v hospodárskom a spoločenskom živote. Medzi úspešných Borovčanov, ktorí sa stali osobnosťami novodobej histórie obce, sa zaradili: Ing. Mikuláš Daňo, ktorý pôsobil ako expert OSN v Afrike, ppl. Pavel Daňo -veliteľ delostreleckého pluku, Mikuláš Chalachan -predseda Krajskej odb. rady, Ivan Bovan -krajský školský inšpektor, doc. Ing. Pavel Šuťák st. -riaditeľ priemyselnej školy v Spišskej Novej Vsi a námestník MŠ SR, ktorý sa významne zaslúžil o výstavbu novej budovy Prešovskej Univerzity, Ivan Pirník -riad. Gymnázia v Humennom, Mária Maďarčíková, riad. ZŠ a autorka učebníc pre ZŠ, PhDr. Michal Parada -vedúci tajomník OV KSS a predseda ONV, Michal Prokipčák -dirigent a hudobník, Vladimír Šuťak, abs. Karlovej Univerzity -expert pre výstavbu elektrárni na Kube, dlhoročný člen Ignis, Ing. Jaroslav Hnatič, RNDr. Ivan Bejda, MUDr. Vasiľ Guba.

Obec Borov bola v r. 1971 administratívne pričlenená k Medzilaborciam, ale aj potom nasledoval rozvoj obce. V obci bol vybudovaný vlek zásluhou Andreja Hnatiča, Ing. Jaroslava Hnatiča, Mikuláša Ďabolka, Mikuláša Daňa ml. a Ivana Desáka. Z iniciatívy Ing. Pavla Šuťáka ml., Alexandra Černegu, Mikuláša Ďabolka a Andreja Hnatiča v roku 1995 bola vybudovaná tribúna a zrekonštruované ihrisko. Významným pričinením poslanca Mestského zastupiteľstva v Medzilaborciach za mestskú časť Borov, Alexandra Černegu, sa odovzdalo do užívania multifunkčné ihrisko a nový Dom nádeje. Všetkým patrí poďakovanie a prvé stretnutie rodákov Borova, nech sa stane inšpiráciou a impulzom pre nové aktivity na prospech všetkých Borovčanov.

Borov, 21.augusta 2010 PhDr. Mikuláš Daňo

Slávnostný príhovor pri príležitosti 2. stretnutia rodákov obce Borov

Milí účastníci stretnutia rodákov, vážení hostia,

uplynulo 5 rokov od nášho prvého stretnutia a dnes sme sa znova zišli v našom rodisku, aby sme si opäť pripomenuli niektoré kapitoly z pohnutých udalostí našej obce i jej obyvateľov. Robíme tak preto, aby sme si uctili všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom pričinili o rozkvet našej obce, spomenuli obetavosť a usilovnosť našich predkov – rodákov z Borova a svojou činnosťou v súčasnosti tvorivo nadviazali na ich odkaz.

Píše sa rok 2015 a preto v rámci nášho 2. stretnutia rodákov obce Borov si zároveň pripomíname aj 70-te výročie ukončenia II. svetovej vojny a historického víťazstva Červenej armády a jej spojencov nad fašistickým Nemeckom. Toto víťazstvo umožnilo nie len nám, ale aj národom celej Európy začať žiť nový život v mieri. Obete a strasti sovietskeho národa boli nevyčísliteľné a žiaľ pre dnešnú generáciu už nepredstaviteľné.

Vážení Borovčania, v Európe ako celku narastalo koncom tridsiatych rokov 20. storočia politické napätie pod diktátom Nemecka, ktorého výsledkom bola Mníchovská dohoda. Tieto turbulencie na európskom kontinente napokon vyústili do celosvetového vojnového konfliktu, ktorýveľmi tragicky postihol aj Východné Slovensko, cez ktoré sa prehnala ničivá svetová vojna. Na obranu Československa boli niektorí Borovčaniamobilizovaní do Sudet už pred Mníchovskou dohodou, kde toho času bolisilné proti-nemecké opevnenia, napr. Peter Daňo, Ivan Guba a Vasiľ Stemnický. Žiaľ, tieto nedobytné pevnosti museli československí vojaci bez boja opustiť. Po vzniku Slovenského štátu, hlavne v regióne Humenné – Medzilaborce, sa časť obyvateľstva musela podieľať na úpravách komunikácií a zvyšovaní nosnosti mostov, aby sa nemecká armáda mohla presúvať smerom na Východ. Slovenský štát sa stal spojencom Hitlera a realizoval opatrenia prijaté v Berlíne.

V dnešných dňoch by sme si chceli pripomenúť našich priamych osloboditeľov, ktorí tu v našej obci bojovali a tu aj padli. Preto mi zároveň dovoľte, aby som im hneď v úvode svojho príhovoru vyjadril našu večnú úctu a vďaku.

Veľmi zložité obdobie pre obyvateľov Borova, ktorí neboli evakuovaní nastalo v čase, keď v druhej polovici roku 1944 sa k obci blížila víťazná a nezastaviteľná Sovietska armáda. Územie obce a okolité kopce sa stali miestom tvrdých bojov medzi nemeckými vojakmi a postupujúcou Červe­nou armádou. Prví osloboditelia prenikli do katastra obce, jej hornej čas­ti, po ťažkých bojoch, 22. septembra 1944. Striedali sa útoky raz z jednej a raz z druhej strany a deliacou čiarou bol miestny potok Laborec. Občania si holý život zachraňovali v pivničných priestoroch, najmä pod domom Mi­chala Daňa Pavlového, kde sa tiesnilo okolo 30 obyvateľov. Nemeckým jed­notkám sa podarilo vytlačiť predvoj Červenej armády a jej prieskumníkov zajali a popravili v Medzilaborciach. Červená armáda sa musela stiahnuť z obce a priestor opäť ovládli Nemci. Pred pivnicu Nemci nahádzali gra­náty a črepiny zranili starého Vojtaška. Občanov skrývajúcich sa v pivnici Nemci vyhnali na koniec obce smerom k Medzilaborciam a dedinu podpá­lili. Boje na území Borova potom pokračovali takmer do konca novembra (24. 11. 1944), kedy došlo k definitívnemu vyhnaniu nemeckých vojsk.

Boje pokračovali plných jedenásť týždňov, vo dne i v noci a zanechali za sebou dokonalú skazu. Ako zázrakom sa v obci zachovalo niekoľko domov, ale aj tie boli ťažko poškodené. Niektorí občania predsa len ostali v obci a celý čas hladovali. Všade boli mŕtvi vojaci a uhynuté zvieratá. Obyvatelia sa snažili aspoň v noci získať nejakú potravu, ale bolo to veľmi nebezpečné. Vyhladovaní obyvatelia obce museli prejsť cez Plaziny, popod Tovstu, prekročiť líniu vojsk Červenej armády, kde od sovietskych vojakov a občanov Kalinova dostávali potraviny (múku, soľ, chlieb) a iné potreby pre svoju existenciu. Na akýkoľvek pohyb odpovedali Nemci streľbou. Tak zahynula Anna Horňáková. Tragicky zahynul aj Ivan Bovan starší, ktorý v noci vyšiel na dvor, kde ho zastrelili ruskí prieskumníci v domnienke, že sa blížia Nemci. Pre stále ostreľovanie nebolo možné mŕtvoly ani pochovať. Obete dočasne zahrabali v záhradách a až dodatočne pochovali na cintoríne. Počas bojov bola smrteľne zranená Anna Kováčová, poranenia utrpel Vasiľ Parada, Michal Čabala. Bojov za oslobodenie dediny sa zúčastnil aj občan Peter Parada. Tí občania obce, ktorí prežili boli nútení sa nasťahovať do ruín, ktoré sa zachovali. Ako dočasné ubytovanie sa využívala fara, škola, Vojtaškov dom, Áronov dom a niektoré ďalšie. V týchtopríbytkoch sa tiesnili desiatky osôb. Postupne sa vracali aj evakuanti, ale doma nachádzali doslova spálenisko.

Mnohí občania si spomínajú na snehové obrysy padlých vojakov Červenej armády, ktorí zostali po bojoch na našom chotári a pre zamínované polia neboli pochovaní ešte pred nastupujúcou zimou.

Okrem nebezpečenstva z priamych bojov, aj naďalej hrozila smrť zo strany nástražných mín, nevybuchnutej munície, pretože ustupujúci Nemci zamínovali polia a mosty, na ktorých postihol nejedného Borovčana tragický osud. Najnebezpečnejšie miesta boli na Verchu, Pod chotárom, Nad zárubím a ďalšie. Takto zahynul na mínovom poli Pod zárubami Michal Chalachan a Nikolaj Daňo (Vasiliv). Ich ťažko poškodený organizmus nevydržal prevoz do Humenskej nemocnice. Nikolaj Kortyna narazil Podchotárom na nášľapnú mínu, ktorá mu odtrhla nohu a 17 ročnému Nikolajovi Chomovi explodoval v rukách granát. Po 3 hodinách skonal na ťažké zranenia. Nepomohli upozornenia ani výstrahy pred nebezpečenstvommanipulácie s výbušninami. Doplatili na to mladí Ivan a Iľko Stemnickí a Andrej Bovan. Andrej Bovan následne zraneniam podľahol a ostatní boli invalidmi po celý zvyšok života. Prišli o horné končatiny, čiastočne o zrak. Aj takúto krutú stopu zanechala vojna na osudoch Borovčanov. Majme pre-to stále na zreteli memento každej vojny, lebo jej dôsledky sú nenapraviteľné.

Milí rodáci, po prechode frontu v jeseni roku 1944 a ťažkých bojov na hrebeni Karpát od Dukly až po Slanské vrchy utrpela Červená armáda a armádny zbor pod velením Ludvíka Svobodu veľmi ťažké straty. Útočiace vojská stratili veľa techniky a živej sily, ktorú bolo potrebné nahradiť novými posilami. Ťažké straty utrpela aj nemecká ustupujúca armáda. Veliteľ 1. gardovej armády A. A. Grečko v knihe „Cez Karpaty“ spomína, „že v priestoroch Čertižné, Habura, Borov len 22. 9. 1944 mal nepriateľ asi 1 000 padlých a ranených vojakov a dôstojníkov, stratil 18 tankov, 4 samohybné delá, 3 obrnené trasportéry a niekoľko diel a mínometov. V ten deň odrazili vojská Červenej armády 16 nepriateľských útokov“ .

Málo našich občanov vie, kde sa nachádza celkom zarastený pomník v Kyčery padlej ruskej vojenskej sanitárky, ktorá sediac na pni obväzovala smrteľne raneného vojaka pričom ju zasiahol nemecký snajper. Zhodou okolností tento obraz sa vryl do pamäti aj ruskému generálovi, ktorý vykonával kontrolu prvej línie svojich vojsk. Pri zastrelenej sanitárke sa našiel list, adresovaný mame, ktorý už neodoslala a v ktorom krasorečivo popisuje tunajšiu prírodu a ľudí, ktorí tu žijú...

Dôležitú úlohu v tomto období zohrali novovznikajúce orgány štátnejmoci a správy. Už v decembri 1944 vznikol dočasný Okresný národný výbor v Medzilaborciach na čele s Ivanom Pisom. Jeho ustanovujúceho rokovania sa spoločne so zástupcami – delegátmi oslobodených obcí Kalinov, Vydraň, Čerižné, Habura, Palota, Ňagov, Sterkovce, Čabalovce, Výrava, Világi – Svetlice zúčastnil aj Borovčan Michal Čabala. Okresný národný výbor vyzval zakladať v oslobodených obciach revolučné národné výbory a všestranne pomáhať Červenej armáde a vstupovať do 1. československého armádneho zboru.

 V Borove z 91 domov pred vojnou bolo 53 úplne vypálených a 33 ťažkopoškodených. Situácia si vyžadovala sústrediť sa okrem obnovy bytového fondu aj na pomoc armáde pri prenasledovaní ustupujúcich vojsk, ktoré sa húževnato bránili. Medzi stovkami dobrovoľníkov z okresu Medzilaborce boli aj mladí Borovčania: Nikolaj Pirník, Nikolaj Šuťák, Ivan Šuťák, Michal Beňko, Ivan Choma, Vasiľ Bejda, Michal Choma, Nikolaj Gutis, Peter Surmaj, Nikolaj Daňo – Michaliv, Michal Surmaj a Peter Parada. Žiaľ, niektorí z nich sa domov už nikdy nevrátili. Boli to Ivan Choma, Michal Choma, Vasiľ Bejda a Peter Surmaj. Statočne bojovali pri Margecanoch, pri Vrútkach,ale najťažší boj ich čakal v oblasti Liptovského Mikuláša na výšine zvanej Háj. Nie náhodou je toto miesto vojnovými historikmi charakterizované ako najkrvavejšie hneď po Dukle. Prvý československý armádny zbor tam prišiel o takmer 2 000 svojich príslušníkov mŕtvych, zranených i nezvestných. Ťažko ranený bol aj Nikolaj Pirník, Peter Parada a ľahšie a stredné zranenia utrpeli Nikolaj Šuťák a Nikolaj Gutis. Okrem uvedených občanov Borova sa bojov počas SNP zúčastnili: Vasil Stemnický, Vasiľ Černega ml., Michal Černega, Peter Prokipčák, Ivan Guba, Ivan Hamaďák a Peter Daňo, ktorý po zajatí v Mýte pod Ďumbierom skončil v nemeckom koncentračnom tábore v Badschultza, kde ho oslobodili anglo-americké jednotky. Väčšina z vyššie uvedených sú nositeľmi vojenských radov, medailí a pamätných plakiet za účasť v protifašistickom odboji. Aj my, žijúci Borovčania, si vážime ich odvahu a obetavosť a pociťujeme najmä súcit s ich utrpením počas vojnových udalostí a zvyšku života, ktoré ich sprevádzalo.

Milí Borovčania, aj do Borova sa dostala správa, že 9. 5. 1945 Nemecko kapitulovalo. Konečne zavládlo ticho zbraní a každý kto prežil sa tešil z víťazstva. Aj Borovčania oslávili ukončenie vojny oslavnou streľbou z rôznych ručných zbraní, ktorých bolo všade v obci i na priľahlých poliach nadostač. Zima v rokoch 1944 – 1945 bola pre obyvateľov veľmi ťažká. Tí, ktorí prežili sa tiesnili v ruinách domov, ktoré hneď po prechode frontu začali svojpomocne opravovať a budovali aj dočasné obydlia. Štát, v rámcisvojich skromných možností, poskytol občanom materiálnu pomoc. Na Zahumeňkách bol postavený drevený barak, v ktorom našlo dočasný útulok8 rodín. Postupne sa začali zaceľovať vojnové rany. Obyvatelia obce okrem pomoci zo strany štátu získali pomoc aj od medzinárodnej organizácie UNNRA. Vybudovaním mosta cez Borivčia bolo obnovené spojenie s Medzilaborcami. V roku 1946 bol vypracovaný regulačný plán obce a následne v roku 1947 sa začala výstavba nových domov v akcii „OBNOVA“. Celkovo bolo postavených 37 domov, vrátane hospodárskych stavieb. Takáto masová výstavba si vyžiadala enormné úsilie a značné finančné náklady zo strany štátu. Ani táto mierová výstavba neprebiehala bez problémov. Často ju narušovali konflikty s Banderovcami, ktorí prechádzali týmto regiónom aj niekoľko rokov po skončení II. svetovej vojny. Občanov oberalinajmä o zásoby potravín. Na naše územie prichádzali z Poľska v snahe vynútiť si prechod na Západ. V obci Borov v tomto období už nedošlo k stratám na životoch, ale v knihe B. Chňoupka – „Banderovci“ – sú uvádzané fakty o vyvraždení niekoľkých rodín v obci Telepovce, terajšie Osadné. Proti týmto narušiteľom boli do slovensko-poľského pohraničia nasadené regulárne vojenské jednotky československej armády, ktoré nakoniec toto územie od banderovských band vyčistili.

V súvislosti s udalosťami II. svetovej vojny je potrebné sa zmieniť aj o vzácnej návšteve v roku 1963, kedy do Borova zavítala významná osobnosť Sovietskej armády – generálmajor Alexej Vedenin – hlavný veliteľ vojsk, ktoré v roku 1944 oslobodili Borov.

V období po II. svetovej vojne sa na živote občanov Borova negatívneodzrkadlilo aj katastrofálne sucho, ktoré v roku 1947 postihlo celé územie Slovenska. Opäť bolo potrebné mobilizovať materiálne a ľudské zdroje, aby sa zabránilo hladovaniu obyvateľstva. Pomocnú ruku vtedy poskytol Sovietsky zväz dodávkami obilia, múky a chleba, a to aj napriek veľmi zložitej situácii vo vlastnej krajine. Tento tovar bolo potrebné urýchlene preložiť zo širokorozchodnej trate v Čiernej nad Tisou. Z okolitých obcí sa robil nábor brigádnikov na tieto práce. Na prekládke v Čiernej nad Tisou sa už ako zamestnanec železníc podieľal aj občan Borova Peter Daňo.

V tomto období došlo k úbytku obyvateľstva obce, lebo časť občanov sa presťahovala do českého pohraničia a ďalšia časť sa z dôvodu repatriácie vysťahovala do Sovietskeho zväzu. V roku 1947 túto možnosť využilo 13 rodín, a to: Michal Čabala st. s rodinou, Michal Čabala ml. s rodinou, Vasiľ Čabala s rodinou, Michal Kortyna s rodinou, Ivan Beňko s rodinou, Ivan Suško s rodinou, Vasiľ Povanda s rodinou, Michal Kostenko s rodinou, Andrej Kanišák s rodinou, Vasiľ Sluťák s rodinou, Nikolaj Choma s rodinou, Ivan Parada s rodinou, Michal Chalachan s rodinou, Anna Šuťáková – Černegová a Júlia Postiháčová s dcérou. Poniektorí z nich sa po niekoľkých desaťročiach vrátili späť a časť ostala žiť natrvalo v Sovietskom zväze.

Päťdesiate roky minulého storočia sa vyznačovali industrializáciou vtedajšieho ČSR, čo sa pozitívne prejavilo aj v živote občanov Borova. V roku 1953 bola obec elektrifikovaná. Bolo založené JRD a jeho prvým predsedom sa stal M. Kanišák, neskôr Andrej Šuťák ml. Ďalší predsedovia boli Ivan Pirník, Andrej Stevnický, Ivan Daňo, Vasiľ Horňák, Ivan Beňko a iní. Postupne bola v obci zrekonštruovaná škola, obnovený Kultúrny dom, vybudovaný obchod, pohostinstvo a vysielanie miestneho rozhlasu.Rozvíjala sa aj kultúrnoosvetová činnosť, bola založená knižnica a čitáreň. Za jej prevádzku zodpovedali Ivan Suvák, Ivan Stemnický, Anna Daňová ml. a ďalší. V 50-tych rokoch pôsobil v Borove divadelný krúžok a od roku 1953 aj 70 členný družstevný spevácky zbor. Vedúcim súboru bol učiteľ Július Zápotocký, neskôr v jeho v práci pokračoval Michal Prokipčák, riaditeľ Umeleckej školy v Medzilaborciach. Súbor sa zúčastňoval na umeleckých prehliadkach v Uliči, vo Svidníku, v Banskej Bystrici, na celoštátnej prehliadke v Brne získal 3. miesto. Veľkú popularitu dosiahli vyše 60 ročné speváčky, sestry Anna Gavulová a Júlia Guzáková. Všestranne sa rozvíjal spoločenský život na úseku zábavy, športu, požiarnej ochrany a Zväzarmu.

Všestrannú pomoc životu v obci poskytoval miestny národný výbor (MNV), ktorý reprezentoval štátnu správu a samosprávu. Vo vedení MNV pôsobili: Michal Bejda, Andrej Choma, Andrej Šuťák, Pavel Zozuľák a ďalší. Toľko z histórie našej obce v období II. svetovej vojny, 70-te výročie ukončenia ktorej si tento rok pripomíname, ako i z histórie tesne po nej.

Vážení Borovčania. Dejiny každého národa, spoločnosti a napokon i celej civilizácie tvoria masy ľudí, ale ich snaženie i spoločenský pohyb vpred, pozitívnym spôsobom usmerňujú, ovplyvňujú a formujú prirodzení vodcovia, spoločenské autority, ľudia zanietení pre správnu vec, a tiež osobnosti schopné, a najmä ochotné angažovať sa v prospech väčšiny a v ich záujme. Pravda, vyskytujú sa aj negatívne skúsenosti.

Toto platí všeobecne, ale vzťahuje sa aj na menšie celky, ako sú regióny, mestá, obce a v konečnom dôsledku tieto autority ovplyvňujú aj základnú bunku každej spoločnosti, teda rodinu.

Aj v podmienkach našej obce môžeme konštatovať, že jej pohyb a smerovanie ovplyvňovali miestne autority, ktoré vzišli z ľudu. Kto teda predstavoval tie autority, ktoré sa zaslúžili o náš pohyb vpred? Boli to vzdelaní ľudia z radov prvých učiteľov, farárov „pivcoučiteľov – diakov“, ktorí ako prví vštepovali pospolitému ľudu lásku a pozitívny vzťah k vedomostiam a povzbudzovali ich túžbu po poznaní. Ako je známe z dostupných prameňov, náš ľud sa k písanému slovu dostal najprv cez náboženskú literatúru písanú cirkevnou slovančinou. V neskoršom období duchovný rozmacha rozvoj nášho obyvateľstva negatívne poznačilo obdobie, keď sa muselo prispôsobovať vládnucej garnitúre, ktorá používala prevažne latinský alebo maďarský jazyk.

Vážení Borovčania, škola bola a je tou ustanovizňou, od kvality ktorej sa odvíja vzdelanostná úroveň obyvateľstva, ale dušou školy je vždy morálne vyspelý, vzdelaný a obetavý učiteľ, schopný podchytiť deti a získať ich rodičov pre podporu školy. Prvá škola v našej obci sa nachádzala na mieste, kde je teraz rodinný dom Ivanických. Bola to skromná stavba so slamenou strechou, v ktorej učiteľ – diak Mihalič vyučoval cirkevnou slovančinou, čím umožnil prvým žiakom, ale aj ich rodičom, prístup k vzdelanosti.

Ďalšia škola, ktorej budova sa doteraz nachádza v obci, bola vystavaná okolo roku 1896 z príspevkov všetkých občanov obce! Prvým učiteľom v tejto škole bol Gabriel Vojtaško. Jeho dlhodobé pôsobenie v obci Borov malo pozitívny vplyv na formovanie vzdelanostnej úrovne celej generácie Borovčanov. Z ich radov neskôr vyrástli osobnosti, ktoré sa významne zaslúžili o pozitívny obraz obce Borov. Do prvej svetovej vojny v obci nebol ani jeden absolvent strednej školy. Prvým občanom Borova, ktorý získal vyššie vzdelanie bol Vasiľ Prokipčák, ktorý absolvoval bohoslovecký seminár a potom dlhé roky pôsobil ako farár. V medzivojnovom období profesiu učiteľa na tejto škole vykonávali Š. Makara, Emilián Suchý, Ivan Stolár, Anna Košťová, Anna Priputenová, pani Sinajeva. Manželia Priputenovci pôsobili na borovskej škole najdlhšie a to až do roku 1944, keď v našej obci zúrili vojnové udalosti.

Základná škola a v nej pôsobiaci učitelia v predvojnovom aj povojnovomobdobí (Ligdaj, Š. Lukáč, Ficenková, J. Zápotocký, A. Zápotocká a ďalší) zohrali dôležitú úlohu v pokladaní základov vzdelanosti našich rodákov, ktorí v neskoršom období robili dobré meno rusínom a našej obci a my ichpreto radíme medzi významné osobnosti obce Borova 20. storočia.

Milí Borovčania, krátky výsek z histórie našej obce, ktorú sme si v tejto stručnej rekapitulácii pri príležitosti 70. výročia ukončenia II. svetovej vojny pripomenuli svedčí o tom, že Borovčania prešli ťažkým a náročnýmobdobím, ale so cťou sa vyrovnali so všetkými prekážkami a nástrahami. Týmto obetavým ľuďom v minulosti, ale aj v prítomnosti patrí naše uznanie a úprimné poďakovanie.

V Borove dňa 22. 8. 2015

PhDr. Nikolaj Daňo